História obce

Obec Lechnica sa nachádza v Spišskej Magure, v doline potoka Havka. Jej dejiny sú nerozlučne späté s kláštorom, ktorý ležal pôvodne v chotári obce. Prvá písomná zmienka o existencii obce pochádza z roku 1319, keď sa v listine Spišskej kapituly uvádza, že magister Kokoš (z rodu Berzevici) daroval Lechnicu so 62 lánmi pôdy kartuziánom zo Skaly útočišťa.

Na tomto území, pravdepodobne v blízkosti staršieho zaniknutého eremitského kláštora, kartuziáni postavili po roku 1330 nový kláštor, ktorý dostal neskôr pomenovanie Červený kláštor. Samotnú obec však založili Berzeviciovci už v 2. polovici 13. storočia. V neskoršom období sa vyskytuje pod názvami Lechnych (1320), Lehnich (1324), Nova Lechnicz (1419), Lechnycza (1599), Lechnicza (1773), Lechnica (1808). Patrila k stredne veľkým obciam na Spiši. V roku 1787 tu stálo 98 domov, v ktorých žilo 574 obyvateľov. Obyvatelia sa živili hlavne roľníctvom, pastierstvom, drevorubačstvom a furmančením. Od roku 1352, keď sa Červený kláštor osamostatnil od materského kláštora na Skale útočisťa, bola Lechnica súčasťou rozsiahleho domínia patriaceho ku kláštoru. Začiatkom 16. storočia kláštorné panstvo tvorili obce Lechnica, Reľov, Veľká Franková, Lesnica, Veľká Lesná, Haligovce, Havka, Majere, Lysá nad Dunajcom, Svätá Margita a Starý Majer. V čase silnejúcej reformácie kláštor upadal, ba spolu s dedinami tvoriacimi jeho panstvo sa dostal do majetku Spišskej kapituly (1563). Neskôr prešli majetky kláštora do rúk zemepánov (Gašparovi Magóczymu, Štefanovi Tökölimu, Jurajovi Horváthovi z Plavča, Jurajovi Rákocimu).

Od Rákociovcov červenokláštorské panstvo odkúpil v roku 1699 nitriansky biskup Ladislav Matiašovský, ktorý ho potom roku 1704 v testamente odkázal rádu kamaldulských mníchov. Tí ho vlastnili do roku 1782, kedy museli kláštor opustiť v dôsledku zrušenia žobravých rádov panovníkom Jozefom II.

Správy kláštora a panstva sa ujal erár, ale v roku 1820 kláštor i panstvo k nemu patriace daroval cisár František I. Gréckokatolíckemu biskupstvu v Prešove. Biskupstvo bolo teda posledným majiteľom aj obce Lechnica až do roku 1848, kým nebolo zrušené poddanstvo.

Dominantou obce je kostol, ktorý stál v obci už začiatkom 14. Storočia. Bol postavený v ranogotickom slohu. Jeho patrocínium - Sv. Jodoka - je doložené roku 1419. Zaiste to nie je náhoda, že sa práve tento svätec objavuje v obci patriacej kartuziánskemu rádu. Išlo totiž o kňaza, pustovníka a veľkého pútnika, ktorý žil v 7. Storočí vo Francúzsku. Bol známym patrónom pútnikov, ochráncom pred ohňom a búrkou, pred morom a horúčkou. Je potrebné dodať, že je to zatiaľ jediné historicky doložené patrocínium tohto svätca na Slovensku. Chrám má aj v súčastnosti patróna sv. Jodoka, ale nebol tomu tak vždy. Kanonické vizitácie z rokov 1656, 1700, 1731 a 1778 svedčia o zmenách patrocínia chrámu. Podľa nich roku 1656 a 1731 bol patrónom lechnického kostola sv. Ján Evanjelista, roku 1700 je uvádzané patrocínium sv. Kríža, ale od roku 1778 je znovu sv. Jodok. Objavenie sa patrocínia sv. Kríža časť historikov spája so starším kostolom, ktorý stál v "Starej" Lechnici a zanikol v 18. storočí. Ostáva to zatiaľ v rovine hypotézy, pretože chýbajú dôkazy o existencii dvoch kostolov v Lechnici. Zdá sa pravdepodobnejšie, že zmena patrocínia skôr súvisela so zmenou zemepána obce. Potvrdzuje to aj fakt, že návrat k pôvodnému patrocíniu sv. Jodoka sa uskutočnil až v čase, keď červenokláštorské panstvo a teda i Lechnicu mali v rukách znovu mnísi - už kamaldulskí.

Nevieme presne kedy sa tak stalo, ale uskutočnilo sa to medzi rokmi 1731 -1771. Z roku 1772 totiž máme k dispozícií slovenský dokument obce Lechnica spečatený obecnou pečaťou s obrazom sv. Jodoka. Pečať o priemer 20 mm má vo svojom poli do pása zobrazenú mužskú postavu v plášti, ktorá v pravej ruke drží knihu a v ľavej pravdepodobne pútnickú palicu. Postava je vľavo ešte sprevádzaná kráľovskou korunou. Kruhopis pečate je len sčasti čitateľný: SIGILLVM … LECHNICZ x. Pečať síce nemá vročenie, ale podľa spôsobu jej vyhotovenia a typu písma, vznik pečatidla možno položiť do 1. polovice 18. storočia.

Pečatidlo však obec dlho nepoužívala, pretože 27. 6. 1775 pri veľkom požiari v obci o neho prišla. Svedčí o tom aj písomnosť z roku 1776, kde predstavitelia Lechnice uviedli, že „ … skrze pripadnost ohnu pecsatka nam stratela ...“.

Existencia obecnej pečate v polovici 18. storočia svedčí o plne organizovanej obecnej administratíve. V čele obecnej správy stál richtár a prísažní. Ich počet sa zvyšoval. Kým v 18. storočí sa stretávame iba s jedným prísažným, v polovici 19. storočia mali aj vlastného notára. Dovtedy si nechávali úradné dokumenty vyhotovovať miestnemu učiteľovi, prípadne mníchom z blízkeho kláštora. Zdá sa, že nové pečatidlo si dala obec vyhotoviť až niekedy začiatkom 19. storočia. Hoci sa odtlačok jeho pečate zachoval na dokumente až z roku 1848, jeho obsah naznačuje, že pečatidlo muselo vzniknúť pre rokom 1820, teda predtým, než sa majiteľom panstva Červený kláštor a teda i Lechnice stalo grécko-katolícke biskupstvo. Pečať o priemere 32 mm má vo svojom poli znovu do pása zobrazenú postavu sv. Jodoka, ale už ináč predstavenú. Je v plášti, s klobúkom na hlave, v ľavej ruke drží knihu a v pravej pútnickú palicu. Nad ním je otvorená koruna, pod ním sú naznačené skaly alebo vlny, vpravo je sprevádzaný štvorkorábom, resp. Štyrmi loďami a vľavo biskupskou mitrou a časťou berly. Kruhopis obsahuje text: SIGILLUM.LECHNICZENSE. Touto pečaťou obec overovala svoje dokumenty ešte v 60. rokoch 19. storočia, a to v negatívnej forme. Otvorená koruna nad svätcom naznačuje príslušnosť obce ešte ku kráľovskému majetku, nie už ku grécko-katolíckemu biskupstvu. Čo považujeme za dôležitý argument pre určenie doby vzniku typária. Na druhej strane, tým, že kráľovská koruna bola presunutá nad svätca a vyjadrovala vlastníctvo kráľa nad obcou, pôvodnú korunu vľavo nahradili biskupská mitra a berla, azda tiež ako symbol skromnosti sv. Jodoka, ktorý sa vzdal okrem kráľovského trónu aj kariéry cirkevného hodnostára.

Keď sa potom roku 1820 zemepánom obce stalo grécko-katolícke biskupstvo, jeho najznámejší symbol (dvojramenný kríž) sa objavil namiesto 4 lodí (azda symbolu Noemovej archy, alebo 4 evanjelií) vedľa sv. Jodoka roku 1829, keď si dal miestny farár vyhotoviť pečať fary.

V poslednej štvrtine 19. storočia v dôsledku silnejúcej maďarizácie aj Lechnica musela používať pečiatku s maďarským textom ako ostatné obce na Spiši. V strede pečiatky bol uhorský štátny znak a kruhopis obsahoval text: LECHNÍCZ KÖZSÉG PECSÉTJE.

Potom ešte roku 1906 vyhotovil budapeštiansky rytec Ignác Felsenfeld novú pečiatku pre obec, ktorá obsahovala text: LECHNICZ KÖZSÉG SZEPES VÁRMEGYE + 1906 + .

Pre tvoru obecného erbu sme mali teda ako historický prameň k dispozicií dve obrazové pečate. V zhode so zásadami slovenskej heraldickej tvorby prednosť dostáva starší historický prameň.

V prípade postavy sv. Jodoka je jeho prevzatie do erbu obce o to cennejšie, že ide o svätca, ktorý je patrónom miestneho chrámu aj v súčastnosti.