Rímskokatolícky kostol sv. Jodoka v Lechnici

História
Prví obyvatelia si postavili v Lechnici malý drevený kostolík v roku 1419. Tento bol posvätený v tom istom roku biskupom Augustínom ku cti sv. Jodoka, biskupa a vyznávača. Počet obyvateľov v Lechnici vzrastal, pôvodný drevený kostol bol malý, preto si ho v roku 1746 rozšírili o 6 m.  Kostol bol obohnaný múrom. Tento rozšírený kostol 27.júna 1775 úplne zhorel.
Potom lechničania päť rokov nemali vlastný kostol a preto chodievali na bohoslužby do kamaldulského kostola sv. Antona.
V roku 1780 kamaldulskí mnísi za pomoci lechnických veriacich postavili nový kostol, ktorý im slúžil do 29.júna 1825, kedy i tento kostol zhorel.
Na základe dekrétu Jozefa II. museli kamaldulskí mnísi v roku 1782 tunajší kláštor opustiť. Ich majetok, ku ktorému patrila aj Lechnica i s kostolom a  farou, ako aj priľahlé pozemky prepadli štátu.
Roku 1820 František I. daroval kamaldulský kláštor i s jeho majetkami novozriadenému Gréckokatolíckemu biskupstvu v Prešove s patronátnymi povinnosťami voči lechnickej farnosti. Na základe toho biskupstvo dodalo materiál a tunajší veriaci manuálnu i zápražnú prácu a v roku 1830 postavili kostol i doštenú zvonicu. Toto vyplýva z kanonickej vizitácie, kde okrem iného sa píše, že nad kostolnými dverami bol nápis:
 
„Dom tento postavila Ti, nebeský kráľu, zbožná Lechnica – roku Pána 1830.“
 
Žiaľ,  tento nápis sa nezachoval.
Začiatkom 20. storočia v roku 1905-1906 bol v kostole drevený strop nahradený železnými prekladmi, medzi ktorými boli vytvorené klenby z tehál a tento strop bol vymaľovaný výjavmi zo života svätých apoštolov Petra a Pavla, tiež sv. Cyrila a Metóda, ale i obraz posledného súdu. Nad svätyňou bola znázornená Najsvätejšia Trojica. Svätyňa mala aj kazateľnicu a drevenú mriežku, ktorá oddeľovala svätyňu od lode kostola a zároveň slúžila aj k podávaniu sv. prijímania.
Na bočných stranách lode kostola boli umiestnené dva oltáriky. Na jednom z nich bola socha Presväté Srdca Panny Márie a na druhom  Najsvätejšie Srdce Pána Ježiša.
V roku 1933 nad vchodom do kostolného dvora bola umiestnená drevená Pieta, pochádzajúca z 18. storočia. Bolo to na počesť vyhlásenia Sedembolestnej Panny Márie za patrónku Slovenska.
Drevená zvonica, ktorá stala na kostolnom dvore zo severnej strany kostola ako samostatný objekt, keďže bola už v dezolátnom stave, roku 1968 bola rozobraná a zvony z nej boli premiestnené do novovybudovanej veže, ktorá bola postavená pri zadnej časti kostola.
V roku 1983-1984 boli prevedené veľké rekonštrukčné práce: vonkajšia omietka kostola, prístavba schodiska na vežu a chór, v interiéri kostola nový strop, na ktorom boli umiestnené fingované trámy, v celom kostole nová dlažba, dvojité okná a nové lavice.
Obnovený kostol bol posvätený 28.októbra 1984.V roku 1998 bola strecha kostola pokrytá novým plechom a elektrické vykurovanie bolo nahradené v roku 1999 plynovým kúrením. V ďalšom roku bolo zelektrifikované zvonenie.
Kostol bol takto zveľaďovaný až do osudného dňa 25. júna 2009, keď došlo k požiaru interiéru následkom poškodenia elektrického vedenia. Ale vďaka Bohu i úsiliu veriacich, ale aj mnohým dobrodincom z celého Slovenska mohli sme sláviť znovu posvätenie tohto kostola dňa 29.8.2010.
 
 

 

Z histórie kostola treba si všimnúť tri veľké požiare a to
27.6.1775, 29.6.1825 a 25.6.2009
 
 

 

Súčasný stav kostola
Kostol je jednoloďový. Celý interiér kostola má plochý strop. Hlavný oltár umiestnený v presbytériu je z 19. storočia. Oltárny štít siaha až ku stropu a je ukončený  krížom. Oltár je po obvode zdobený ozlatenými ornamentmi v tvare listov. Motív troch listov je umiestnený aj v trojuholníku v prostriedku štítu. Hlavný oltár tvoria tri archy. V hlavnej arche na pozadí maľovaného Jeruzalema stojí kríž s korpusom, vedľa neho socha Panny Márie a socha sv. Jána apoštola. V pravej bočnej arche je sv. Mikuláš, ako ochranca chudobných a ukrivdených. Symbolizuje dobročinnosť a spravodlivosť. Považuje sa aj za ochrancu pri starostiach o poživeň v čase hladu i proti nepohode.  V ľavej arche je sv. Jodok, kňaz a pustovník, patrón kostola i celej našej farnosti.
Bočné archy sú majú v pozadí brokátový vzor a všetky sú zdobené spojenými ozlatenými oblúkmi. Archy sú oddelené od seba ozlatenými stĺpmi zakončenými zdobenými listovými hlavicami.
Na menze je umiestnený svätostánok v tvare oblúka, ktorého dvierka sú zdobené symbolmi novozákonnej obety  - klasmi a  hroznom i kalichom s hostiou. Na vyloženie sviatosti k poklone nad svätostánok je výsuvný podstavec, na čele ktorého je pozlátená okrídlená anjelská hlávka. Dvaja drevení kľačiaci anjelici v bielych košieľkach sú vedľa svätostánku.
Celý oltár včítane sôch boli po požiari reštaurované v roku 2010.
V presbytériu je prenosný drevený obetný stôl a drevená ambóna. Vpravo je drevená krstiteľnica pochádzajúca z 19. storočia. Je postavená na hranatom osemdielnom podstavci, ktorý prechádza do šesťdielneho stĺpa. Kupa má kalichovitý tvar. Poklop je drevený, zdobený listami a ukončený píniovou šiškou.
Sadrové sochy z 19. storočia  - z pôvodných bočných oltárikov – socha Presväté Srdce Panny Márie a Najsvätejšie Srdce Ježišovo sú umiestnené na drevených podstavcoch  na bočných stenách, ktoré prechádzajú z lode kostola do svätyne.
V lodi kostola sú rozmiestnené jednotlivé zastavenia krížovej cesty z roku 2010  a drevené sochy pochádzajúce z 19. storočia a to sv. Terézia, sv. Anton, sv. Jozef s Ježiškom a  sv. Ján Krstiteľ, ktorého autorom je Ján Kanty Kuc,  rezbár z našej obce. Je autorom procesiovej sochy Najsvätejšie Srdce Ježišovo, ktorá nie je zatiaľ zreštaurovaná. Aj pôvodné kostolné lavice boli jeho dielom.
Pieta – mŕtvy Kristus v lone Panny Márie, drevorezba pochádzajúca z konca 18.storočia, pôvodne umiestnená v nike nad vchodom do kostolného dvora patrí medzi naše najstaršie pamiatky. V roku 1983 bola reštaurovaná tunajším rodákom akademickým maliarom – reštaurátorom Andrejom Kucom (syn Jána Kantyho Kuca)  a v roku 2010 pracovníkmi Štátnych reštaurátorských ateliérov v Levoči.  V roku 2010 bola reštaurovaná aj ďalšia pamiatka nášho kostola a to Immaculata – procesiová socha Panny Márie s Ježiškom z konca 18. storočia.
Svietnik s esovitým driekom zdobeným ružami z 2. polovice 18.storočia (rokoko) je tiež ozdobou nášho kostola.
V zadnej časti kostola je umiestnený oltár, ktorý slúži ako Boží hrob, v ktorom je uložená drevená plastika  Kristovho tela.
Pod chórom sa nachádza spovedná miestnosť, v ktorej je socha Božieho milosrdenstva (dar správcu farnosti v roku 2009), ktorej autorom je umelecký rezbár Ladislav Repka z Rajca.
V kostole je umiestnených 25 kostolných lavíc, 9 lavičiek a  na drevenom chóre  5 lavičiek.
Bohoslužobné zlatnícke predmety – monštrancia, kalichy, cibórium a pacifikál sú zo      17. storočia. Drevené svietniky reštaurované v roku 2010 sú z druhej polovice 18.storočia.
Vo veži kostola sa nachádza jeden malý zvon a dva veľké zvony z roku 1873 a 1924. Nad svätyňou je malý zvonček.
 
 

 

Sv. Jodok
Sv. Jodok sa narodil  v západnom Francúzsku v Bretonsku  ako piate dieťa v kráľovskej rodine (otec Judhael a matka Priscilla). Žil v 7.storočí . Dostal vynikajúce, nábožensky orientované vzdelanie v opátstve  San Maelmon.
Ako kráľovský syn mal pred sebou skvelú kariéru. Keď mu zomrel otec, sv. Jodok sa vzdal následníctva trónu. Nie dvor s krásnym životom, plným intríg a napätia, ale život, v ktorom príde bližšie k Bohu - to chcel dosiahnuť. Utiekol z domu a putoval do Ríma. Zastavil sa v oblasti Haymos, kde vojvoda Ponthieu bol upozornený na mladého vzdelaného princa a tak ho presvedčil, aby ostal na jeho dvore. V starostlivosti u štedrého dobrodinca vyštudoval a bol vysvätený za kňaza. Slúžil tam ako kaplán. Po 7 rokoch príde na to, že to nie je to, čo hľadal. O štyri roky neskôr, asi v roku 664 sa utiahol ako pustovník do Brahicu. Potom, od roku 652 pôsobil ako kňaz v kaplnke Sv. Martina v Runiacu. V roku 665 založil pustovňu pri Montreuili, južne od Bologne v severnom Francúzsku. Neskôr sa z toho vyvinulo benediktínske opátstvo.  Tam sa modlil a postil. Bol známym pútnikom a pustovníkom. Mnohým ľuďom bol vzorom a radcom v ťažkých situáciách. Pán Boh robil skrz neho mnohé zázraky. O jeho živote existuje mnoho príhod. Bol podľa legendy veľmi spriatelený s vtákmi a všetkými zvieratami. Vtáci mu zobali z ruky a žiadne zviera sa ho nebálo.
Jedného dňa, keď mu pre výživu svoju i svojich zverencov neostal doma iba jeden chlieb, prišiel k nemu Kristus v podobe žobráka a prosil ho o almužnu. Jodok, syn Boží, rozkázal chlieb rozrezať na 4 čiastky a jednu čiastku z toho chleba dať žobrákovi. Sotva, že ten odišiel, Pán sa vrátil k nemu v podobe biedneho človeka, ktorý padol omdletý na ceste a Jodok rozkázal dať mu druhú štvrtinu chleba. Po odchode toho prišiel Pán v podobe tretieho vyhladovaného, Jodok rozkázal svojim spoločníkom dať  aj tretiu čiastku chleba. A keď prišiel i štvrtý chudobný a pýtal si almužnu, Jodok mu ochotne dal aj štvrtú čiastku chleba, s tým, že mocný  Pán postará sa o nich a dá im čo budú potrebovať. A zrazu videli cez okno 4 lode naložené pokrmom, z ktorých si každý mohol vziať koľko chcel. Odkiaľ tie lode prišli nikto nevedel.
Sv. Jodok  zomrel 13.decembra 668.  Jeho neporušené pozostatky boli 25.júla 977 slávnostne prevezené   do opátstva Josse Sur Mer, kde ešte v roku 665 založil pustovňu. Od  9. storočia je sv. Jodok veľmi uctievaný v Nemecku. Vojvoda Heinrich XIV.   vybudoval v roku 1338 na jeho počesť v Landshute (Bavorsko) terajší nádherný mestský farský kostol sv. Jodoka. Dodnes je tam uschovaná relikvia tohto svätca. Je iste veľmi zaujímavé, že toto patrocínium vlastní práve tunajší kostol. Pravdepodobne kult tohto svätca priniesli na toto územie kartuziáni. A tak môžeme konštatovať, že zasvätenie nášho kostola sv. Jodokovi je na Slovensku raritou.Okrem toho náš kostol sv. Jodoka je zapojený do Európskej siete sv. Jodoka, ktorá spája všetky kostoly a kaplnky sv. Jodoka v Európe. Sv. Jodok je znázorňovaný s odloženou kráľovskou korunou a pútnickou palicou. Je patrónom pútnikov a lodníkov.  Postava sv. Jodoka bola prevzatá aj do erbu našej obce.
 
 
Jodok“ je keltské meno a znamená „bojovník.“
 
 
 

 

Kaplnka sv. Anny
Kaplnka sv. Anny nachádza sa v dolnej časti Lechnice,  na kopčeku za domami. Vieme, že priazne a pomoci proti krupobitiu  a nečasu sa dovolávala väčšina obyvateľstva – roľníkov. Nie nadarmo sa jej sviatok svätí v čase žatvy.
Nevieme kedy bola postavená, ale keďže tunajší ľudia boli závislí od úrody a jej hojnosť bola závislá od prírodných živlov a to od tepla, vlahy, predpokladáme, že to bolo v období,  kedy lechničania prežívali ťažké roky.
V rokoch 1313-1314 bola veľká neúroda a drahota, po roku 1431 mor. Potom sa tu vystriedali v rokoch 1585, 1616, 1622, 1645, 1719 a 1931 veľké povodne, suché roky, záplava kobyliek, roku 1799 sa rozmnožili vlci a vyničili hovädzí dobytok a ovce. V roku 1832 napadol v lete sneh. V roku 1813 boli veľké povodne, roku 1832 daždivé leto, potom cholera a mor dobytka. Ľudia nemali čo jesť. Sušili puky z liesok a miešali s otrubami. Od takej stravy ochoreli a umierali.
Podľa týchto údajov predpokladáme, že mohla byť postavená práve v rokoch 1813 alebo 1832.
 

 

Poklona Oltárnej sviatosti
22.február a 10. august
 
 
 
Vypracoval:        Pavol Majzel, správca farnosti
Zdroj :               Farská kronika
Pamätná kniha obce Lechnica
Súpis pamiatok ÚZPF